Náš priateľ, predseda českého klubu chovateľov rysov, Radim Kutra ma poprosil o preklad článku, ktorý bol zverejnený v časopise Geflügelzeitung číslo 1/2019. Je rovnako zaujímavý ako článok o okúzlení holubmi rysmi z rovnakého časopisu z roku 2017, tak som sa rozhodol jeho preklad zverejniť aj na našich klubových stránkach.

Ak nájdete ďalšie zaujímavé články o rysoch, či už v cudzom jazyku, alebo v slovenčine, budem vďačný ak mi ich pošlete a pokúsim sa o ich preklad a zverejnenie tu na našich stránkach, ak to bude možné. Nech si všetci rozširujeme svoje obzory o našom krásnom plemene.

 

Rys – Plemeno s hmotnosťou a kvalitou (voľný preklad nemeckej slovnej hračky „Rasse mit Masse und Klasse“, pozn. prekladateľa)

Tvarové plemená holubov patrili vždy medzi najobľúbenejšie plemená holubov. V rámci tejto skupiny plemien môžeme čiastočne pozorovať výrazné rozdiely vo vzhľade. Sú tam skutočné obrie plemená, no rovnako, ako to v kontexte domácich holubov býva, aj postavové plemená Gigantov a výstavných holubov. Nelíšia sa však iba vo veľkosti, ale aj v rámci hmotnosti. V neposlednom rade  tu nájdeme rozdiely aj v štruktúre operenia. Stručne povedané, plemená tvarových holubov sú rozmanité a možno práve preto sú obzvlášť populárne. Takže každý si medzi nimi môže nájsť to svoje vhodné plemeno naplňujúce rôzne požiadavky chovateľov.

Medzi tvarové holuby však predovšetkým patria tie, ktoré sa skôr počítali medzi výrazné plemená domácich holubov. V prvej línii tvarových plemien nájdeme štrasera, koburského škovránka a v neposlednom rade rysa. Je samozrejmé, že sa od počiatkov zmenil ich vzhľad. Ale to úprimne platí pre takmer všetky naše plemená holubov. Pre niekoho je preto možno nepochopiteľné, že práve tieto veľmi bežné plemená sa objavili na oficiálnom (nemeckom) Červenom zozname ohrozených druhov domácich zvierat ako prvé plemená holubov vôbec. To, že boli vybrané práve tieto 3 plemená, sa však dá ľahko vysvetliť. Plemená domácich zvierat, ktoré sú umiestnené na zozname, museli byť už v prvej tretine dvadsiateho storočia chované alebo existujúce v Nemecku a musí sa preukázať ich poľnohospodárske využitie. Príslušné plemená holubov preto treba vnímať len ako začiatok a v najbližších rokoch sa dá s istotou predpokladať, že sa ich na Červenom zozname objaví viac.

Predpoklady pre zaradenie rysa do Červeného zoznamu sú nepochybne dané. Treba však pripustiť, že na začiatku 20. storočia boli rysy skôr podlhovastým plemenom ako silné v postave. Boli to dobrí letci a tak bez problémov našli veľkú časť potravy na poliach. To bol nevyhnutný predpoklad k tomu, aby boli považované za úžitkových holubov. Zaujímavosťou je, že tento typ rysa sa zachoval v Poľsku ako nezávislé plemeno, resp. variant. Tento variant (už uznané plemeno, pozn. prekladateľa) sa nazýva staropoľský rys. Chovatelia na európskej konferencii referovali, že ich v Poľsku vidieť na špeciálnych výstavách v počtoch aj s viac ako 1000 zvieratami. Videl som ich prvýkrát naživo na Európskej konferencii vo Švajčiarsku a rámcovo by som ich opísal ako verziu koburského škovránka s plnšími prsiami. Tam vystavené žlté šupinaté bielohroté boli sýte vo farbe, ale stále mali problémy so správnou šupinatosťou. Boli predstavené ako veľmi úžitkové a letuschopné plemeno, čo sa dalo ľahko potvrdiť ich vzhľadom. Ak by ste chceli nájsť podobnú pozíciu tohto plemena k rysom pri iných plemenách, potom by ste pravdepodobne videli paralelu pri moravských pštrosoch v porovnaní so štrasermi, alebo pri staroorientálnych sovkách v porovnaní s orientálnymi sovkami – porovnanie pôvodného variantu plemena, z ktorého sa časom vyvinulo nové plemeno. Nie je na mieste rozhodovať o tom, či prvý (rys) alebo druhý (staropoľský rys) variant je významnejší. Napriek všetkým úvahám o tradíciách a údajných problémoch moderného chovu sa takýto porovnávací prístup nedá tolerovať. Nakoniec, podmienky a postoj k chovu holubov sa od začiatku minulého storočia zásadne zmenili. Aj keby nejaký chovateľ uprednostňoval len voľný (nevoliérový, pozn. prekladateľa) chov holubov, je len menšina chovateľov, ktorým môže svoje holuby ponúknuť (na predaj).

Pre chovateľa rysov to takmer vždy znamená, že sa chovajú vo voliérach, keďže tam sú pre nich vytvorené najlepšie možné rámcové podmienky. Postupom času sa z „hrubého konceptu polariaceho letového plemena“ vytvoril moderný holub, ktorý neustále a opakovane okúzľuje početných chovateľov. Toto kúzlo je dobre vnímané aj ľuďmi, ktorí majú k chovaniu holubov ďaleko. Rysy sú jednoducho považované za krásne.

1,0 Rys, modrý šupinatý, bielohrotý, HSS Neudrossenfeld 2018, v EC (Rudolf Plendl, Eichendorf) FOTO: BECKMEIER

Tvar musí byť dodržaný

Prirodzene, pri rysoch je medzi plemennými znakmi v popredí tvar holuba. Uvedené platí, aj keď je človek niekedy v pokušení farbu a kresbu – rovnako ako pri farbistých holuboch - zaradiť ešte vyššie. Správny tvar je alfou a omegou holubov rysov. A je to práve tvar, kde chovatelia najviac pokročili vo vytváraní jednotného vzhľadu naprieč rôznymi farebnými rázmi. Najmä v posledných desiatich rokoch sa toho dosiahlo veľa. Koniec koncov, človek musí byť schopný jednoznačne a bez pochybností identifikovať holuba ako rysa podľa jeho siluety bez hlavy. Ak je správna, zámena so štraserom alebo dokonca mondénom je úplne vylúčená.

0,1 Rys, modrý pásavý, bielohrotý, HSS Neudrossenfeld 2012, v LB (Ludwig Schedl, Wurz) FOTO: BECKMEIER

Pre rysa je potrebný silný tvar tela, ktorý sa javí skôr krátky a hlboký v prvom celkovom dojme. Charakteristické sú široké a tiež hlboko zaoblené prsia. Je však dôležité zabezpečiť, aby plnosť pŕs nebola len falošná, spôsobená našuchoreným a voľným operením. Rys musí mať nutne telesnú substanciu - dokonca aj v ruke. Hoci sa pri tvarových holuboch všeobecne nehovorí o „spodnej línii“ (výraz „Unterlinie“, pozn. prekladateľa), bol by som rád, keby sa toto pomenovanie dostalo do slovníka pri posudzovaní rysov. Možnože termín „spodná línia tela“ (výraz „unteren Körperlinie“, pozn. prekladateľa) je presnejší, napriek tomu každý však vie, čo sa tým myslí. Spodná línia môže byť len taká plná, že obrúčka na nohe je v každom prípade viditeľná. Nesmie zmiznúť v príliš objemnom operení. Vo všeobecnosti operenie má pri rysoch veľký význam. Nemalo by byť príliš tesné, ale malo by byť hladké.


Aby bol tvar tela konzistentný, musí sa venovať osobitná pozornosť zadnej časti. Chvost musí byť nesený mierne šikmo až takmer vodorovne. Práve v tomto bode sa v posledných rokoch dosiahol obrovský pokrok.


Pokiaľ ide o krytie chrbta (uzavretý chrbát, pozn. prekladateľa), dnes neexistujú žiadne ústupky. Obzvlášť pri holubiciach rysov vidíme, že šírka tela a krytie chrbta sa navzájom nevylučujú. Ďalším aspektom je, že krídla by nemali byť úplne priľahlé k telu. Je takmer nemožné dosiahnuť dobré krytie chrbta s pevne priliehajúcimi krídlami. Preto aj tomuto venuje pozornosť svedomitý chovateľ.


Dôležitým faktorom pri rysoch je štít krídla. Musí byť veľký, aby biele pásy alebo šupinatosť mali dostatočný priestor. To, samozrejme, zahŕňa aj zodpovedajúcu výšku štítu, ktorá zase vyžaduje určitú výšku tela. Avšak tvar štítu krídla sa nesmie príliš približovať k tvaru kruhu. Cieľom musí byť ovál – presne tak, ako je to znázornené na vzorovom obrázku (v štandarde, pozn. prekladateľa). Skúsenosti ukazujú, že priveľmi okrúhly štít vedie k voľnému, našuchorenému opereniu na prsiach.

Farebnohroté čierne šupinaté sú zriedka atraktívne FOTO: BAUER
Harmonický chovný pár červených šupinatých bielohrotých rysov FOTO: BAUER


Dôležitým aspektom je tvar krku. Štandard definuje krátky a silný krk s typickým, mierne nafúknutým hrvoľom. Pravdepodobne je to vlastnosť, ktorú rysy zdedili od svojich predkov, sliezskych hrvoliakov. Aj keď musí byť hrdlo dobre vykrojené, krk by sa nemal príliš zužovať. Široko nasadený a kompaktný krk už na prvý pohľad skutočne predurčuje šírku prednej línie.

Na tomto červenom šupinatom rysovi môžeme vidieť rovnomernú šupinatosť a intenzívnu farbu PHOTO: BAUER


Typické znaky pokračujú tvarom hlavy. Rysy majú stredne veľkú hlavu, ktorá sa z bočného profilu musí javiť ako predĺžená klenba. Najvyšší bod klenby by mal byť ideálne mierne pred okom. Toto nie je synonymom vypuklého čela, najmä preto, že štandard hovorí iba o stúpajúcom čele. Okrem toho, hlava má tendenciu byť užšia v porovnaní s inými plemenami tvarových holubov.


Svojím spôsobom to platí aj pre zobák. Je stredne dlhý a pôsobí jemným dojmom. Jemné v štruktúre je aj ozobie a je skôr podlhovastého tvaru. Samotný zobák je pri modrých a čiernych čierny; pri červených a žltých čo najviac voskový, bez viditeľného tmavého nádychu. Najmä pri červených sa vyskytuje klasický voskový zobák, zatiaľ čo pri žltých by sa radšej malo hovoriť o svetlom zobáku. Zvlášť pri veľmi sýtej základnej farbe je problematické dosiahnuť správnu farbu zobáku. Tieto dva parametre sú pravdepodobne úzko prepojené.


Dlhší čas bola chúlostivým bodom farba očí. Oranžová až červená dúhovka by nemala smerovať k žltej. Jemná obočnica okolo oka je nutnosťou. Viac-menej je farebne prispôsobená okolitej farbe peria. Len pri červených má byť svetlá, ale vzhľadom na jej jemnosť to nie je významné. Pri čiernych je potrebné byť trochu tolerantnejší najmä pri starších zvieratách. Koniec koncov, nejde o plemeno farbistých holubov, aj keď prispôsobená farba obočnice vyzerá príjemnejšie a vyrovnanosť holuba je, samozrejme, preferovaná.

Veľa farebných a kresbových variantov

Aj keď patrí rys medzi tvarové plemeno, možno by sa dal celkom dobre zaradiť aj medzi farbisté plemená vďaka mnohým farebným rázom. Pretože to, čo sa dosiahlo z hľadiska čistoty farby a rovnako aj pásov a šupinatosti, by bolo ozdobou aj medzi farbistými plemenami.

1,0 Rys, červený bielopásavaý, farebnohrotý, HSS Neudrossenfeld 2017, v EB (Peter Bretall, Lützen) FOTO: BECKMEIER
0,1 Rys, žltý šupinatý, bielohrotý, HSS Neudrossenfeld 2012, v LB (Wolfgang Schubert, Obertraubling) FOTO: BECKMEIER


V podstate existujú dva rôzne varianty z hľadiska vzorky, a to buď s bielymi letkami (bielohroté) alebo bez nich (farebnohroté). Bielohroté sa vyskytujú omnoho bežnejšie a takmer vždy predstihnú v kvalite príslušný farebnohrotý ráz. Toto je pravdepodobne zapríčinené pôvodom, na ktorom sa podieľali bielohroté sliezske hrvoliaky. Každý variant sa zároveň vyskytuje v štyroch základných farbách a súčasne buď (bielo)pásavé alebo (bielo)šupinaté. Farby sú redukované na čiernu, červenú, žltú a modrú. Pre zasvätených je jasné, že ide tak celkovo o 16 rôznych farebných rázov. Aby sa predišlo nejasnostiam aj pri menších výstavách, je veľmi dôležité jasné pomenovanie farebného rázu, najmä či ide o bielohrotý alebo farebnohrotý ráz.


Počet bielych letiek je, samozrejme, jasne regulovaný. Šesť až desať ručných letiek musí byť bielych, pričom pri modrých rázoch rozdiel medzi ľavým a pravým krídlom v počte viac ako 2 nie je tolerovaný. Pri ostatných farbách je to veľkorysejšie, pretože tam je chovná základňa oveľa menšia. Takpovediac darom skrz biele letky dostávame aj takzvané biele nohavice (punčochy), pretože tak nazývame biele pierka, ktoré sa vyskytujú na holeniach. Rovnako sa tiež vyskytujú tu a tam zábeľy vo farebnom operení. To všetko sú však hrubé chyby, ktoré devastujú holuba rysa.


Modré šupinaté bielohroté je farebný ráz par excellence. Takmer sa stal synonymom pre toto plemeno. To, čo sa tu dosiahlo v šupinatosti, si zaslúži najvyššie uznanie. Ovály šupinatosti sú veľké a majú čistú bielu farbu. Hrdza a „korenie“ (výskyt farebných bodov v bielom poli pera - český výraz „zapepření“, pozn. prekladateľa) sú odsudzované. Tu je zaujímavé vedieť, že väčšina zvierat dnes opúšťa hniezdo s takmer čistou bielou šupinatosťou. Pred rokmi ste mohli vidieť zosilnenú hrdzu, ktorá zmizla až s prvým preperením. Okrem čistoty šupinatosti musí byť lem šupiny intenzívnej čiernej farby a predovšetkým presne ohraničený. Samozrejme, pri pohľade na každé pero šupinatosti samostatne. Ale aj celý systém šupinatosti musí sedieť. To znamená rovnomerne rozmiestnený a usporiadaný po celom štíte krídla. V prípade holubíc je možné vidieť viac základnej farby v štítoch ako pri samcoch. Tu môžeme takmer hovoriť o určitom „charaktere farby“. Skúsený chovateľ vie už na základe šupinatosti štítov určiť, či ide o holuba alebo holubicu.

Žltá šupinatosť u mladého (vľavo) a dospelého (vpravo) rysa FOTO: BAUER


Aj na modrú farbu sú kladené vysoké nároky. Tá by mala byť rovnomerná v celom tele, no najmä v oblasti pŕs nesmie byť fľakatá a so silným fialovým leskom. Cieľom je mať na krku bohatý zelený lesk, ktorý vytvára nádherný kontrast.


Tak ako každé plemeno má svoj exponát, aj modré šupinaté bielohroté majú pri rysoch svoje osobitné postavenie. Vo veľkosti boli takpovediac na míle vzdialení od ostatných farebných rázov a sotva ich bolo možné odlíšiť v obrysoch od mnohých iných ťažkých tvarových plemien. Dnes sa to opäť zmenilo a znova sa stali skutočným rysmi, so svojou substanciou a typickými líniami tela.


Farebnohroté stále nie sú do dnešného dňa príliš rozšírené. Z hľadiska čistoty šupinatosti a celkového dojmu musia byť porovnávané s bielohrotými. Nie je vlastne celkom pochopiteľné, prečo je tak ťažké dosiahnuť ich úroveň. Prevaha bielohrotých je pravdepodobne príliš veľká.

Toto by ste chceli mať v kŕdli - prvotriedna šupinatosť modrého šupinatého bielohrotého rysa FOTO: BAUER


Medzi modrými pásavými sa nájdu impozantné zvieratá, ktoré dokážu presvedčiť najlepšou kvalitou peria a tým pravým tvarom tela. Aj z hľadiska tvarovania pásov a základnej farby môžu ľahko súťažiť o najvyššie priečky s farbistými plemenami. Pásy by mali byť čisto biele a ohraničené čiernym lemom. To tiež zaisťuje, že môžete dobre posúdiť pravidelnosť pásov a objaviť ich prípadné prerušenie či narušenie línie. Pásy by mali byť rovnobežné a mierne zakrivené. Dalo by sa povedať, že práve modré pásavé majú najtypickejšie hlavy pre plemeno rys, najmä pri farebnohrotých.

Herbert Auer z Kirchdorfu / Inn sa venoval vzácnym farebným rázom rysov FOTO: BAUER

Pri čiernych rázoch môžeme prirodzene pozorovať najväčší kontrast medzi čiernou základnou farbou a bielou šupinatosťou a pásmi. To si tiež žiada, aby šupinatosť a pásy boli čo najčistejšie, avšak dosiahnuť to je veľmi ťažké. Aj pri týchto farebných rázoch sú bielohroté jednoznačne nadradené farebnohrotým a to čo do kvality aj do kvantity. Chovatelia sa snažia dosiahnuť sýtu čiernu farbu s intenzívnym leskom. Kvalitu farby je potrebné sledovať aj na chvoste, predovšetkým v jeho ohraničení. Vzhľadom k tomu, že operenie je pri čiernych trochu objemnejšie a tiež mäkšie, šupinatosť je zriedka tak pravidelná a ohraničená ako pri modrých rázoch. Preto je o to dôležitejšie pozerať sa konkrétne na kresbu jednotlivých pierok.

Rovnomerne rozložená šupinatosť pri mladom čiernom šupinatom rysovi z hniezda FOTO: BAUER
Šupinatosť takzvaného strieborného šupinatého rysa (niekedy sa vystavuje v triede AOC) FOTO: BAUER


V tvare vynikajú rázy čiernych bielohrotých. Majú správnu veľkosť rámca a tiež aj všetky línie tela. V posledných rokoch sa aj pri farebnohrotých v tomto smere urobilo dosť veľa a výsledky sa už prejavujú.


Žlté rázy majú veľmi neobvyklý vzhľad. Dosiahnuť správny odtieň žltej farby v chove nie je vôbec ľahké. Žlté by nemali byť príliš svetlé, slamovožlté ani príliš tmavé. Cieľom je rovnomerná a žiarivá žltá farba s výrazným leskom a vo väčšine dnešných zvierat je už tento cieľ dosiahnutý. Aby to tak bolo, musí ísť o čistý žltý odtieň. Modrastý nádych nie je tolerovaný. Mimo to je potrebné venovať pozornosť tomu, aby farba bola rovnomerná a aby na žiadnom mieste nebola výraznejšia.


Pri farebnohrotých sa, samozrejme, pridáva aj problém správnej farby ručných letiek. Farba by sa mala posudzovať pri zatvorenom krídle. Najmä pri šupinatých je naozaj nevyhnutné to dodržať. Tiež stojí za zmienku to, že pri týchto farebných rázoch sa pásy a šupinatosť naplno prejavia až po prvom preperení. Každá chovná sezóna je preto vždy spojená s určitým očakávaním.


V tvare sú na tom žlté rázy veľmi dobre. Malé a štíhle telá, ktoré sa pri nich v minulosti objavovali, už dnes nie je možné vidieť. Niekedy sú v zadnej partii viac zosúladené. Tiež je dobré vedieť, že žlté dnes nadchýnajú veľmi dobrým perím. Aj z pohľadu vedenia pásov sú žlté veľmi vyvážené. Rozloženie šupinatosti je v norme pre väčšinu zvierat. Je však samozrejmé, že farebný kontrast nie je taký výrazný. Ale hlavne pre milovníkov pomerne jemných farieb sú tieto farebné rázy ideálne.


Červené rázy sú pravdepodobne najnáročnejšie na chov. Dosiahnutie intenzívnej červenej farby bez zliatej farby a intenzívneho lesku je hocičo iné, len nie jednoduché. Navyše ak kvalita peria pri nich celkom trpí. Kvalita je nevyhnutná pre presné pásy a šupinatosť. Kresba štítov je aj pri nich viditeľná až po prvom preperení. Čím čistejšia je táto kresba, tým viac je, samozrejme, holub cenený. Robiť ústupky je tu, ako pri všetkých farebných rázoch okrem modrých, skutočne nevyhnutné.


Pri farebnohrotých je veľmi ťažké dosiahnuť sýtu a pôsobivú farbu ručných letiek. Farebnú sýtosť pri žltých a červených je najlepšie posudzovať pri zatvorenom krídle. Nejaká nedokonalosť sa tu skoro vždy nájde, takže je potrebné byť zhovievavý. V opačnom prípade nebudú tieto rázy rozumne posúdené, pretože chovná základňa je naozaj nízka. Naliehavo potrebujeme nových chovateľov. Čím ráznejšie sú tieto rázy posudzované , tým menší pokrok chovatelia vo svojich chovoch zaznamenávajú.


Na európskych výstavách sa už roky objavuje ďalší farebný ráz, a to strieborné šupinaté bielohroté. V rozložení šupinatosti je väčšina holubov v poriadku. Ale stále majú čo doháňať v čistote šupinatosti. Na druhej strane veľkosť a celkový dojem je v poriadku. Strieborná šupinatosť vlastne nie je správne pomenovanie pre tento farebný ráz, pretože ide s najväčšou pravdepodobnosťou o mliečnu farbu (u nás nazývaná tiež strieborná s „milky“ faktorom, pozn. prekladateľa). To by malo tú výhodu, že by sa dala relatívne rýchlo dosiahnuť vysoká úroveň pri párovaní s modrými šupinatými. Uvidíme, ako sa tento farebný ráz vyvinie, a či chovatelia budú na zmene pomenovania trvať.

Harmonický tvar hlavy modrého šupinatého rysa FOTO: BAUER

Chovateľské plemeno pre každého

Vysoká popularita rysov medzi chovateľmi nie je náhoda. Atraktívny vzhľad, samozrejme, zohráva svoju úlohu. Komu by sa nepáčili bielopásavé alebo bielošupinaté holuby? Okrem toho, zainteresovaný chovateľ rysov si môže vybrať ten svoj farebný ráz podľa toho, aké sú jeho požiadavky. Kým pri rozšírených farebných rázoch sa dá úspešne presadiť aj s niekoľkými pármi, pri tých zriedkavých farebných rázoch už človek potrebuje väčší počet párov. Je to však kompenzované výbornou plodnosťou. Úprimne povedané, ani jeden farebný ráz nemá problém vychovať svoje mladé. Potrebujú tiež nie príliš náročné krmivo a dostatok priestoru. Taktiež sem patria aj  priestranné búdniky, kde sa dokážu aj odpáriť.

Chovný pár rysov (vľavo) a mladé modré šupinaté bielohroté rysy (vpravo) od Rudolfa Plendla, Eichendorf FOTO: BAUER

Rysy sú plemeno pre každého. Príslušný klub a aj jeho členovia robia všetko preto, aby to tak ostalo aj v budúcnosti. V klube nájdete aj tú správnu kontaktnú osobu, ak by ste chceli začať s chovom rysov. Kontaktovať sa môžete skrz prvého predsedu (Wolfgang Dubrau, Dorfstraße 7, 03149 Forst / Lusatia, Tel. 035696-3 88), alebo prostredníctvom veľmi informatívnej klubovej internetovej stránky (www.luchstaube.de).

WILHELM BAUER

Preklad: JURAJ MOŠKO

K hodnocení tvaru holuba je třeba říci následující:

Kroužek na noze musí být viditelný. Když není vidět, obvykle jde o volné peří, jde o vadu. Hodnotí se známkou g nebo b podle rozsahu.

Uvolněná křídla - nehovoří se o standardním požadavku. Tady byste měli být trpělivý, když jsou křídla trvale pod ocasem, je to vada. Hodnocení holuba známkou max. g.

Příliš malá hlava na našich 1,0 - nejvyšší hodnocení sg.

Poměrná šířka hrudi k délce těla se navzájem harmonicky shodují. Znamená to, že největší zvíře nemusí být nejkrásnější. Soulad všech částí těla jsou zásadní, ale nechceme drobná malá zvířata.

Hmotnost holubů 800 - 900g u mladých a 900 - 1000g starších jedinců. Hmotnost holubic 700 - 800g u mladých a 800 - 900g u starších jedinců. Tyto informace je třeba chápat jako horní hranici.

Špatně zakrytá záda je vadou a vykazuje se hodnocení g. Zvířata, která mají odchylky v krytí zad jsou kvalifikováni podle potřeby.

 

Barva:

Základní barva by měla být v ideálním stavu stejnoměrná po celém těle. Přejeme si pro naše modré barvy zbarvení našich modrých pouličních holubů. Ať jsou holubi jasnější nebo tmavší není rozhodující, musí být stejnoměrné po celém těle. Limit je překročen, když se stane holub šedý, obvykle je to spojené se zakaleným štítem a zahnědlýma "měděnýma" prsama, na krku již není zelený lesk. V obou případech platí pouze jedno hodnocení max. g.

V našem modrém zbarvení štítů bez jasného tmavého lemu je to vada g.

Bílí krk, bílá stehna, bílé skvrny jsou hrubé vady a vždy získají hodnocení b. U našich barevných holubů se vyskytují  hřbetní nebo břišní barevné body (modrá, zašedlá záda, spodek a ocas), hodnocení má být b.

Lesk se hodnotí podle umístění holubů (v hale nebo ve venkovních prostorách) podle světelného efektu.

Rez v kresbě štítů je hrubou vadou, pepř ve štítech a pruhu je vždy vada.

Šedý lem kresby štítů se řadí do třídy hodnocení max. sg. Požadujeme jemný barevný lem, u modrých černý jemný lem. U nerovnoměrného (nepravidelného, třepenitého) lemu se body odečítají.

 

Kresba:

U našich všech barev je čistota kresby bílá. Ovály by měly být dobře zaoblené a stejnoměrné. Kreslení mezer v naší modré (šupkaté kresbě), hodnocení max. sg. Příliš silný výraz šupkatosti je v souboru "vadné mezery". Tolerance je stále požadována pro naše barevné holuby. U našich pruhových holubů je vždy vadou viditelný třetí pruh, hodnocení g. Také ovály v srdci vazby a štítů křídel je nutno potrestat.

Nedostatek nebo nadbytek bílých letek je hrubá vada (méně než 6 a více než 10 bílých letek). Holubi se 6 bílými letkami mohou dosáhnout maximální hodnocení hv. Holubi se 6 bílými letkami, které nevyčnívají mohou dosáhnout hodnocení v. Holuby s 11 ručními letkami mohou dosáhnout max. hodnocení g. Rozdíl vetší než 2 letek je hrubá vada, hodnocení max. g.

 

Ostatní:

Čistá světlá žlutá barva očí zabraňuje většímu hodnoceni jak sg. V opačném případě je vždy touha po intenzivnějším zbarvení očí.

Barva zobáku u našich modrých a černých je nutno požadovat černou. U červených a žlutých se snažme o voskovou barvu. Jeden lehký pigment v horní vrstvě je požadováno do kvalifikace "doporučení". Pokud dojde ke vzniku pigmentu v dolní části zobáku je hodnoceni max. g. U starších zvířat platí totéž, ale prosíme o taktnost.

Třepenité peří se stále častěji objevuje, je to trvalé zlo. V závislosti na stupeň rozsahu je hodnocení v kolonce (přání nebo vada).

 

Vysvětlivky k hodnocení:

Hodnocení Body Nemecky Česky
v 97 vorzüglich Vynikající
hv 96 hervorragend Výborný
sg 95 - 93 sehr gut Velmi dobrý
g 92 - 91 gut Dobrý
b 90 befriedigend Dostatečný
u 0 ungenügend Nedostatečný
ob 0 ohne Bewertung Bez hodnocení
nb 0 nicht Bewertet Nehodnoceno
fik 0 falsche Klasse Špatná třída
leer 0 Tier fehlt in Käfig Chybí zvíře

 

Přeloženo z německého originálu (po malých úpravách).

KRISTEK JIŘÍ

Náš priateľ chovateľ Karol Szabó ma upozornil na článok zverejnený na stránkach nemeckého Klubu chovateľov holubov rysov bol odkaz na článok zverejnený v časopise Geflügelzeitung číslo 4/2017 a poprosil ma o jeho preklad. Keďže ide o zaujímavý článok, tak som sa rozhodol jeho preklad zverejniť aj na našich klubových stránkach.

Na nemeckých klubových stránkach bol zverejnený aj komentár šľachtiteľa klubu, ktorý sa vyjadruje k obrázkom v danom článku. Tieto obrázky ako aj preklad tohoto komentára nájdete pod prekladom článku.

 

Okúzlenie holubmi rysmi, modrými šupinatými bielohrotými

 

Medzi mnohými našimi plemenami holubov patria holuby rysy k jedným z najkrajších. Ich tvar a farba pri pohľade na tieto holuby rozbúchajú srdcia nejednému chovateľovi. Je to pokojný holub, ktorá sa rýchlo stane krotkým, ak sa mu dostatočne venujete. Holub rys je vhodný tak pre voliérový ako aj pre voľný chov. A ja už viac ako 50 rokov mám možnosť svedčiť o histórii a vývoji rázu modrých šupinatých bielohrotých rysov.

Na začiatok krátky prehľad z histórie: Okolo roku 1880 prejavil medzinárodne známy poľský chovateľ holubov prof. von Rozwadowski záujem o poľské holuby rysy. Bývalé rysy pôvodne vykazovali tvar veľkého poláriaceho holuba a nachádzali domov v Galícii, v okolí Krakova. Charakteristické znaky kresby boli bielošupinaté štíty krídel a biele pruhy, ktoré sa dedične zachovávali. Základná farba bola v tom čase tmavomodrá. Rys bol chovaný vidieckym obyvateľstvom kvôli dobrému obsahu mäsa ako úžitkový holub. Zámerne alebo neúmyselne boli pôvodné rysy krížené s bielohlavými bielohrotými sliezskými hrvoliakmi. Kríženci boli zvieratá so šupinatými krídlami a pomerne silnou hrvoľatosťou, ktorá je stále viditeľná v oslabenej podobe a stala sa súčasťou typu moderného rysa.

Prvé rysy boli prezentované profesorom von Rozwadowskim v roku 1881 v Nemecku v meste Halle an der Saale. Záujem nemeckých chovateľov bol taký veľký, že v nasledujúcom období bolo z Poľska importovaných stále viac holubov. Na základe iniciatívy legendárneho Edmunda Krebsa z Halle, po roku 1900 sa farba, kresba a čistota pruhov šľachtením vylepšili.

Názov holuba rysa vznikol v tej dobe, keď nečistota farby v štítoch krídele holuba pripomínala škvrnitú kresbu šelmy rysa. Rys sa tom čase vyskytoval ako v Galícii, tak aj severne od Karpát a bol bežným predátorom.

Holuby rysy boli pôvodne iba v modrej základnej farbe. Dnes je ich možné vidieť v štyroch základných farbách modrej, čiernej, červenej a žltej so 16 uznanými farebnými rázmi v Nemecku.

Na začiatku šesťdesiatych rokov sa rysy chovali všade takmer výlučne vo voľných chovoch. Nemali dnešnú telovú masu, boli to "elegantné" holuby, ktorý prinášali veľa potomkov. Vďaka voľným chovom a lietaniu sa ich svalstvo vyvíjalo len výnimočne. Operenie bolo utiahnuté na tele. Krídla takmer vždy dobre zakrývali chrbát.

V tejto dobe som v holubníku popri rysoch mal aj nejaké poštové holuby, čo malo pozitívny vplyv na vitalitu rysov. Chuť lietať u poštových holubov inšpirovala rysov, aby lietali s nimi. Hlavne mladé rysy urobili s poštovými holubmi naraz aj niekoľko kôl. Výdrž rysov pri lietaní bola obdivuhodná.

Za posledných 20 rokov sa u rysov výrazne zvýšila ich telesná hmotnosť. Krížením s holubmi ťažkých plemien sa aj z rysa stal "ťažký" tvarový holub. Dnešný štandard vyžaduje aby bol rys silný, relatívne nízky holub, s výraznou šírkou pŕs a hĺbkou hrudníka.

Počet vystavovaných modrých šupinatých bielohrotých rysov na veľkých a špeciálnych výstavách sa každým rokom zvyšoval.

Takže ste mohli napríklad na hlavnej špeciálnej výstave v Neudrossenfelde pred mnohými rokmi vidieť veľkolepé množstvo viac ako 600 modrých šupinatých bielohrotých rysov. Bohužiaľ, počet na hlavnej špeciálnej výstave v Neudrossenfelde v januári 2015 nebol ani 300. Všímam si tento pokles už asi 15 rokov. Dôvod je nejasný.

Preto, aby počet vystavovaných modrých šupinatých bielohrotých rysov opäť stúpal, chcel by som podporiť chov tohoto krásneho holuba. Chovať toto plemeno nie je náročné. Každý nový chovateľ zažije s týmito holubmi to, že chov modrých šupinatých bielohrotých rysov je veľmi zaujímavý a pestrý v potomstve. Radím novým chovateľom, aby farebný ráz týchto rysov chovali vyše 5 rokov a rok čo rok budú mať na výstavách stále väčší úspech. Ja sám som mal túto skúsenosť. Želám všetkým chovateľom dobrý a úspešný chovný rok!

FRIEDMAR SCHMIDT 

 

Komentár k článku "Okúzlenie holubmi rysmi, modrými šupinatými bielohrotými"

 

V časopise Geflügelzeitung číslo 4/2017 bol veľmi pekný článok od Friedmara Schmidta. Starý pán krásne vyjadruje fascináciu, ktorú vyžarujú naše modré šupinaté rysy. Avšak, podľa môjho názoru, redaktori nepridali do správy ideálne obrázky. Vzhľadom na to, že mnohí posudzovatelia sa riadia práve fotografiami z časpopisu Geflügelzeitung, požiadal som nášho šľachtiteľa Alwina Hermanna, aby obrázky okomentoval. A on tak srdečne urobil:

Niekoľko poznámok k článku nášho priateľa chovateľa Friedmara Schmidta v časopise Geflügelzeitung číslo 4/2017 "Okúzlenie holubmi rysmi, modrými šupinatými bielohrotými".

Na začiatok, každý článok o našich krásnych rysoch je vždy reklamou nášho plemena. Už dávno ďakujem nášmu starému pánovi Friedmarovi Schmidtovi za jeho príspevky. Z vlastnej chovateľskej skúsenosti, ktorá sa neustále rozvýjala poukazuje na samotný vývoj našich modrých šupinatých rysov.

V dokonalosti sú naše modré šupinaté rysy fascináciou, kráľovský farebný ráz našeho plemena. Farebný ráz, ktorý má svoje špeciálne problémy vďaka čiernemu lemovaniu šupinatosti, si už vyžaduje skúseného chovateľa.

Zvieratá, ktoré sú vhodné najmä na chov, majú vo výstavnej klietke malú šancu patriť medzi veľkých víťazov. Bielošupinatosť v štítoch má tendenciu sa neustále rozširovať. Preto na chov vždy potrebujeme zvieratá, ktoré majú viac farbiva alebo širší lem. Skutočnosť, že tieto zvieratá by mali vyvážiť šíriacu sa bielošupinatosť, je zrejmá. Lem šupinatosti, aj keď trochu širší, by mal byť stále ostrý a rovnomerný. Ale práve v tejto skutočnosti leží veľký šarm tohto farebného rázu.

Teraz k druhej časti mojich pripomienok: výber fotografií!

Fotografie sú momentky a nie vždy odrážajú skutočnosť. Dokonca ani u základnej farby nemožno vždy vychádzať z fotografie. Podmienky osvetlenia zohrávajú veľkú úlohu pri fotografovaní. Avšak môžeme formulovať vyhlásenia o tvare, hlave a šupinatosti.

K fotografii na strane 22 (tu Obrázok 1). Zviera vykazuje prijateľnú hornú a spodnú líniu tela s priľahlým perím. Hlavu by som si u samca želal viac samčiu a výraznejšiu pri krku. Obočnice a farba očí sú v poriadku. Ďalej by som si želal kratšiu zadnú partiu a výraznejšiu šupinatosť. V oblasti srdca (pri hrudi) a v oblasti krídla už nemôžeme nájsť základnú farbu. Požiadavka po rovnomernejšej šupinatosti a intenzívnejšom leme je preto opodstatnená.

Obrázok 1 (Zdroj 4/2017)

Obrázok na strane 23 hore (tu Obrázok 2). Jemný tvar, hlava a farba očí. Obočnicu by som si želal voľnejšiu (prístup k očnému odtieňu). K šupinatosti, ovály sú viac zaoblené, lem rovnomernejší a vidíme viac základnej farby v šupinatosti.

Obrázok 2 (Zdroj GZ 4/2017)

Teraz k páru na strane 23 dole (tu Obrázok 3):

Holubica má typický tvar, jemnú hlavu, farbu očí, obrys a farbu. Šupinatosť by mala byť rovnomernejšia. Želal by som si mať ovály šupinatosti rovnakej veľkosti. Čistota bielej v šupinatosti a v pruhoch je v poriadku.

Holub (1.0) spĺňa požiadavky postoja a držania tela, ale hĺbka hrudníka (spodná línia) nie je dostatočná, avšak kresbu je potrebné spomenúť ako ďalšiu výhodu. Vo všeobecnosti spodná línia neumožňuje dať celkové hodnotenie vyššie ako sg (veľmi dobrý).

Obrázok 3 (Zdroj GZ 4/2017)

Prial by som si, aby fotografie boli vybrané z archívu nášho priateľa chovateľa Klausa Beckmeiera. Tam máme zvieratá alebo obrázky, ktoré odrážajú súčasný stav chovu rysov pôsobivým spôsobom. Fotografie, ktoré predstavujú súčasný stav chovu, sú školiaci materiál pre našich chovateľov a našich kolegov posudzovateľov.

Rád by som v tomto bode zdôraznil, že táto iniciatíva nemá za cieľ nikoho kritizovať, ale dosiahnuť jednotné hodnotiace kritériá pre našich rysov. Článok Friedmara Schmidta je určite veľmi dobre napísaná a každému stojí za to, si ju prečítať. Z tohto dôvodu ju nájdete na nasledujúcom odkaze.

originál - Faszination Luchstauben, blau-weißgeschuppt, weißschwingig  (slovenský preklad - Okúzlenie holubmi rysmi, modrými šupinatými bielohrotými)

Ďakujeme redaktorom časopisu Geflügelzeitung, ktorí v tomto krásnom článkom dali priestor našim modrým šupinatým rysom.

Iba nedávno som hovoril s posudzovateľom holubov soviek, ktorý sám mal vo svojej mladosti modrých šupinatých rysov. Povedal, že neexistuje žiadne plemeno holubov s vyzretejšou šupinatosťou ako je rys. Myslím, že to nemohol povedať krajšie.

Tento príspevok pravdepodobne povzbudzí nejedného chovateľa alebo potenciálneho záujemcu, aby sa venoval tomuto "kráľovskému farebnému rázu".